V roku 1703 knieža František II. Rákóczi obdaril vínom z úrody viniča na jeho statku francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. (Veľký maďarský lexikón). Vtedy sa dostalo tokajské víno na dvor do Versailles a kráľ Slnko svoj úžas vyjadril týmito slovami: „Víno kráľov je kráľom vín.” Takto sa vydalo tokajské víno na svoju dobyvateľskú cestu celou Európou a stalo sa obľúbeným mokom cára Petra Veľkého, cárovnej Kataríny, Fridricha II., Voltairea,  Goetheho, Schuberta a mnohých ďalších. Vinárska oblasť je od roku 1737 chránenou, vedy bola na základe tajného cisárskeho nariadenia prehlásená za uzavretú vinársku oblasť. V roku 1772 sa zrodil systém zaraďovania honov, ktorý bol tak isto prvým na svete. Kvôli neporušenému prežitiu po celé tisícročie sa formujúcich vinárskych tradícií v pôvodnej forme a kvôli tisícročnej jednote tejto vinárskej oblasti, bola vinárska oblasť Tokaj-hegyalja v roku 2002 komisiou pre svetové dedičstvo UNESCO zaradená, ako kultúrna krajina, na zoznam svetového dedičstva. Jedným z najdôležitejších miest tejto historickej vinárskej oblasti je niekdajšie pompézne poľnohospodárske mesto, Tállya.

Pri obchodnej a soľnej ceste vedúcej na trase Tokaj--Košice—Tarnów, sa vedľa historickej vínnej cesty začali vytvárať hranice osady ležiacej v údolí potoka Szerencs už v stredoveku. Jej rozloha sa v závislosti na výsledkoch sporov o hranice a vlastníckych pomerov k pastvinám pohybovala medzi 6000-6600 katastrálnych jutier. Svoju slávu vďačí Tállya rozkvetu vínnej kultúry Hegyalje v XVI--XVIII. storočí. Tradície obrábania viníc však siahajú do ešte dávnejšej minulosti, pretože sa z historických zdrojov dozvedáme, že miestny obyvatelia už v roku 1275 boli povinní odvádzať biskupovi desiatkové víno. V XVI. storočí sa Tállya z dôvodu uzavretia manželského zväzku dostala do vlastníctva Žigmunda Rákócziho. Vtedy mu už patril aj Szerencs, odkiaľ prepravoval veľké množstvá vína do Poľska – ročne až 500-600 sudov. Okolo roku 1650 pre Zuzanu Lórántffy postavili zo sutín niekdajšieho hradu hospodársku budovu, kostoly a samotné mesto obohnali hradbami.

Mesto Tállya sa v XVII. storočí pekne rozrastalo. Rozkvet vinohradníckej a vínnej kultúry bol sprevádzaný pravidelnými obmenami obyvateľstva, špecifickým miešaním rôznych ľudových skupín, zmenami niekdajších vlastníkov statkov, s následkami externého (cudzieho) vlastníctva. Spomedzi „cudzích“ vlastnili v Tállyi statky v peknom počte šľachtici zo susedných poľnohospodárskych miest Hegyalje, avšak väčšina z nich boli zámožní mešťania z Hornej zeme, z Bardejova, z Prešova a z Košíc. V tomto období sa v radoch obyvateľstva začala šíriť zvláštna zmes šľachtického a zmešťanšteného vedomia. Tállya mala titul poľnohospodárskeho mesta, rada a recenzenti obce titulovali obyvateľov za  „sedliakov“ avšak pri vybavovaní vnútorných záležitostí sa predsa len riadili meštianskym duchom. Z pohľadu na spoločenskú štruktúru a prehĺbenie spoločenských vrstiev obyvateľstva sú prezrádzajúce údaje zaznamenané v matrikách: pravidelne sa v nich uvádzajú výrazy ako urodzený, ctihodný a pod., z ktorých je zrejmá príslušnosť k vyššej spoločenskej vrstve. „Páni v Maďarsku sú šľachtici” ich zvyky sa udomácnili v ich životnom štýle, vo vybavovaní vlastných záležitostí.

Na dnes už trochu schátralých, ale pomaly rekonštruovaných budovách dodnes môžeme pozorovať pompéznosť kultúry a blahobytu niekdajšieho, architektonicky jednotného mesta. Dokonca aj sedliacke domy boli postavené z kameňa a zastrešené boli škridlami. Popri stavebných pamiatkach stojí za spomenutie aj historické a kultúrne dedičstvo: pôsobilo tu niekoľko známych kazateľov, medzi inými aj Gáspár Károli; mnoho rodín z radov strednej a vyššej šľachty bolo spojených s týmto mestom; 21. septembra 1802 bol v miestnom evanjelickom kostole pokrstený Lajos Kossuth a na tunajšom katolíckom cintoríne je pochovaný János Lavotta, otec maďarskej verbunkovej hudby.

Vinohradnícka obec disponujúca mimoriadne bohatým stavebným a kultúrnym dedičstvom je dnes skanzenom vínnej kultúry, je súčasťou svetového dedičstva a evidovaná je ako geometrický stred Európy. Jej kostoly, kaštiele, kúrie, dvorové domy a pivnice pozývajú a očakávajú turistov, ktorí sem zavítajú.

V centre obce Tállya sa nachádza takmer 400 rokov stará kúria Szirmay, ktorá je súčasťou chráneného svetového dedičstva. Jej dvojkrídlovú bránu z dubového dreva strážia dva tesané levy. Kto tadiaľ prejde – či už je to turista alebo dieťa – pohladí hlavy levov a hneď sa cíti lepšie.

Dom zdobený levmi bol pôvodne majetkom zemplínskeho rodu Szirmayovcov. Po dobu ôsmych storočí Szirmayovci formovali a zveľaďovali svoje, raz menšie a inokedy zasa väčšie okolie. S výstavbou ich kúrie sa začalo začiatkom 17. storočia, na čo poukazujú hrubšie otesané, jednoduchšie zdobené okenné rámy, objavené počas renovačných prác. Robustnosť a poloha budovy centra šľachtického majetku, zohrávajúca aj hospodársku úlohu poukazuje na to, že jej majiteľ bol zámožný človek s bohatými skúsenosťami. Veľká vstupná brána s intarziou s barokovo rokokovými ozdobnými prvkami charakteristickými pre obdobie XVII. storočia a dodnes fungujúcim, zreštaurovaným klopadlom, je jednou z najkrajších častí domu. Okolo roku 1760 bola kúria doplnená o výzdobu stĺpmi, konzolami a lunetami. Na základe štýlových prvkov možno predpokladať, že kúriu prestavil jeden z najvýznamnejších rakúskych architektov vtedajšej doby, Franz Anton Hillebrandt, vedúci architekt Maďarskej kráľovskej komory. Arkádová časť vnútorného dvora poukazujúca na Hillebrandtov štýl a klenbová pavlač, ktorá si dodnes zachovala pôvodnú kamennú dlažbu, sú aj dnes skvostami  tejto budovy. Prestavba bola ukončená v roku 1771.

V dome patriacemu tejto rodine prebiehal až do druhej svetovej vojny čulý meštiansky spoločenský život. Po znárodnení majetkov po druhej svetovej vojne bolo v kúrii vytvorených niekoľko súkromných bytov. Uplynulo mnoho desiatok rokov a budova schátrala, jej priečelie sa zničilo. Na niekdajšiu pompéznosť domu poukazovala už len brána s levmi.

Jeho obroda sa dostala na rad až s rekonštrukciou ukončenou v roku 2006, prostredníctvom reštaurácie a vínneho domu „U leva“. Návrh interiéru vypracoval budapeštiansky ateliér Körtér Műterem, pod vedením architekta Lajosa Tomposa. Pri navrhovaní interiéru spájajúceho viaceré umelecké a priemyslovo umelecké odvetvia a remeselnícke majstrovstvo (prácu textilných remeselníkov, sochárov, keramikárov, vyšívkárov, rezbárov, nástenných maliarov,  sklárov, grafikov,  nábytkových dizajnérov a umeleckých maliarov) neustále v pozadí pôsobila úcta k starému, dávno zmiznutému svetu, hľadanie jeho odkazu, čoho výsledok silne vplýva na hostí, ktorí sem vstúpia.

Ak prejdeme cez vstupnú bránu zdobenú levmi, dostaneme sa cez renesančnú pavlač do siene Szirmay, ktorá dnes funguje ako reštaurácia a kaviareň. Odtiaľ sa dostaneme do siene Hollóházi, damaskovej miestnosti slúžiacej na podávanie obedov. Z obidvoch miestností sa môžeme dostať do salónika, slúžiaceho na posedenie pri cigarách. V pivničnej predajni, ktorá je pod hlavnou budovou kúrie, nájdeme krbovú miestnosť na ochutnávanie vín.  Cez sklad fľašových vín dorazíme do historickej pivnice.

Pre návštevníkov ktorí sa tu ubytujú máme v budove k dispozícii tri apartmány a v susednom komplexe Bártfay Udvarház je pre nich pripravených trinásť dvojposteľových izieb a kúpeľný dom.

Dvojkrídlová vstupná brána z dubového dreva sa zachovala v pôvodnej forme. Po ojedinelom klopadle v podobe levej hlavy bol pomenovaný aj celý dom. Z barokovo rokokovej intarznej výzdoby možno vydedukovať, aké mohlo byť už zničené, pôvodné priečelie. Motív slnečného lúča a večne zeleného listu poukazuje na osobitnú mikroklímu oblasti Tokaj-Hegyalja. Drevený rebrinák naložený sudmi, stojaci pred bránou, symbolizuje niekdajšiu historickú vínnu cestu, ktorá viedla práve pred týmto domom.

Počas renovačných prác bola objavená prekrásna pôvodná kamenná dlažba klenbovej pavlače, ktorú môžu návštevníci obdivovať v jej pôvodnom stave. Celá kúria je postavená z kameňa, kde ako spojovací materiál bolo využité blato, na vytvorenie stropu boli namiesto trstiny použité lieskové prúty. Aj stĺpy pavlače sú z kameňa. Pôvodné sú aj kamenné okenné rámy, kovanie okenných mreží a vstupné železné dvere. Ich dnešný stav bol dosiahnutý vďaka vykonaným reštaurátorským prácam. Kamenná lavica medzi dvoma vonkajšími stĺpmi pavlače bola nájdená počas renovácie, pri výkopových prácach. Od jari do jesene môžu na pavlači hostia popíjať vo vynovených prútených kreslách, ktoré sa našli na povale.

Návštevníka vstupujúceho do sály Szirmay, slúžiacej ako reštaurácia a kaviareň, víta vínna vitrína, zdobená medenou sieťkou, s najkrajšími vínami kúrie Szirmay a oblasti Tokaj-Hegyalja. V sklenených vitrínach na stenách po obvode miestnosti sú umiestnené obrázky približujúce oblasť  Tokaj-Hegyalja. Kúrenie tu zabezpečuje liatinová piecka z roku 1865. Farebné rozety nad štýlovými lustrami znázorňujú listy viniča v rôznych ročných obdobiach. Lampa pochádza z istého, stopäťdesiat rokov starého domu z Hegyalje. Na zrkadle príborníka s mramorovou doskou si možno prečítať pochvalný verš.

Maľby zobrazujúce panorámu Tállye a náladu oblasti Hegyalja namaľoval akademický maliar István Stark. Skvostom miestnosti sú intarzné parkety, vyrobené presne po vzore pôvodných parkiet.

V bohato zdobenej damaskovej sieni podávame pokrmy na hollóházskom porceláne. Na strope vidíme po jeho obvode výšivky s motívmi charakteristickými pre túto oblasť, avšak tento vzor nájdeme aj na obrusoch a záclonách. V rohu stojí znovu postavená renesančná porcelánová pec. V zrekonštruovanom starom príborníku je hollóházsky  porcelán. Na obraze nad dverami vidíme vínny statok kúrie Szirmay.

Dávno v tejto klenbovej miestnosti prebiehalo spracovanie viniča a to až do zrušenia nariadenia mesta, podľa ktorého kvôli nadmernému výskytu vínnych mušiek vyhnal túto činnosť až za hranice mesta. Miestnosť je najväčšou jednopriestorovou klenbovou halou v okolí. V strede je obrovský dubový stôl vo forme aszú tabule. V minulosti na podobných stoloch – avšak menších – preberali ženy zrnká aszú. Osobitne navrhnuté dubové stoličky, podobne ako aj vešiaky, evokujú svet tvarov levej výzdoby. Na lustri a fakliach je zobrazený motív erbu (koleso dela) a farieb rodu Rákócziovcov. Počas studených dní je ochutnávacia sieň vykurovaná krbom.

V sklade fľašových vín sa nachádza úroda zo statku Szirmay a vína pochádzajúce z najslávnejších pivníc z Tokaj-Hegyalje, ktoré sú ponúkané v reštaurácii a vínnom dome.

Z päťsto rokov starého, historického pivničného systému bola odhalená už 70 metrov dlhá časť. Môžeme tu vidieť göncský sud aj drevenú putňu, ktorá niekedy slúžila na zber aszú. V pivničnom systéme sa nachádza aj zbierka muzeálnych vín, ktorej najstarším vínom je 6 putňové aszú z roku 1940. Muzeálne vína si možno aj zakúpiť.

Kuchyňa kúrie bola umiestnená na miesto pôvodnej kuchyne centra statku, do klenbovej tzv. „zadymenej kuchyne“. V zadnom trakte prízemia kúrie a v podkroví sú návštevníkom k dispozícii apartmány, zariadené smrekovcovým nábytkom, individuálne navrhnutým dizajnérkou Évou Erdeös.